Lunatic Gods
Vlnobytie
1. Zbojnícka
Vitajte,
zbojník som
a vy tiež,
no nepodrež!
Traste sa
pánske psi,
dnes je noc
plná hviezd,
modrá krv bude tiecť,
spečatí krivdy a svinstvá.
Náš domov je les!
Náš obor je des!
Prišiel čas,
tak som tu,
a vy tiež,
no nepodrež!
Oživme pochodne,
rabujte truhlice,
vyzlečme paničky,
zahrejme hrady i zámky.
Vstávam, slnko vítam,
k slučke krívam, Boha vzývam.
Zbohom rodná zem,
zbohom moja mať,
zbohom verný cech,
ja musím už ísť...
Lúpil som -- lúpil!
vraždil som -- vraždil!
zbíjal som -- zbíjal!
vešal som -- vešal!
Nestoj tam
biedny dráb,
pod môj bok
založ hák,
hrdý som,
prijmem smrť,
volaj ma,
ja šialený Emil som.
2. Vrany riekli
Rozprávač:
Stačil prešibaný okamih,
aby jedného napadlo nemysliteľné,
že stať sa Bohom na zemi
je jednoduché a uskutočniteľné.
Dotkol sa jazykom pekla,
nič viacej nechcel zažiť,
cez sliny žhavého dekla,
v neresti začal si bažiť.
Kŕdeľ vrán vzlietol,
mŕtvou hláskou riekol:
Nadíde hlodavá spása
dráma vrážd, no krása!
Krátery pobitých ľudí,
obrovské jazerá bez rýb,
vetry, čo neznajú krídla,
len jediný muž a bez chýb?
Rozprávač:
Ten Zlý však nebol sirotou...
Blaho pozemskej krutosti
nezabudlo ani na neho,
a tak mu duchovia zoslali brata.
Precítil výdychom nebo
nemajúc vyššieho cieľa,
praskalo srdce jeho
milujúc nepriateľa.
Údolie spás hnietlo,
láskou sĺz vyriekol:
Je čas spanilej čarovnej vône,
zavládne pokoj tíšivej tône
– zavládne pokoj v nás.
Rozprávač:
Ani ten čistý nezostal čistý...
Blaho pozemskej krutosti
totiž nezabudlo ani na neho.
A tak zabil čistý zlosyna,
zamordoval Ábel Kaina.
Čin ale vykonal s láskou,
tak ako mu to hlas
poručil.
3. Starecká
Kríž
v duši niesť
tmou musí
ťaživý nepokoj
trýznivý srdcabôľ
Smiech
dusí hriech
dňom trpí
ťaživý nepokoj
trýznivý srdcabôľ
Ľúbezný kraj
slncom si vrie
hojivý háj
včelami zrie
Vráskavá tvár
v tichosti mrie
neveští svár
vraj svoje už vie
Starcovo ticho
falošná hra
dohára svieca
zlo ponára
V závese mlhy
cítiť len dych
nevydá vzlyk
čertovský trik
4. Právo prvej pomsty
Biely závoj vie,
lásku zotrel hriech,
stúpam žilou riek -- vraj som travič studne jeho pokoja,
dušiam vrátiť smiech -- v noci čepeľ zavrie cestu do raja.
V čiernej zemi bodliak smie leskom pýchy dýchať,
ruky moje udatné -- to pomstia!
Mlčal som ja mesiac-dva, kým ruža nehy zvädla,
lúka bôľu vyrástla -- do horstva!
Dôkaz chtíča pláva, vrie v kobkách ženských duší,
kým sa barbar nadýchne -- dodýcha!
Po stehnách steká ľudský žiaľ v kolobehu zrady,
odvahu mi, Bože, daj -- do vraždy!
Zvučné zvony ciest,
horské tône briez,
premeňte sa na svedkov,
keď ťažký čas príde,
očistite meča hlas,
kým farba z lúky zíde.
5. Duša plná ozvien
Duša plná ozvien
Strofa 1:
Tŕň
včerajších vín,
zajtrajších vĺn,
vyber si z piet i z pier.
Zvon
ľahučko znie,
pohrebný chór
v pochmúrnom nápeve.
Predrefrén:
Duša plná ozvien -- zloba jamu plní.
Srdce plné vrások -- ďalšia hrsť, ďalšia hrsť.
Ležíš v truhle, prosíš veko očami
o svetlo dňa -- ďalšia hrsť, ďalšia hrsť.
Škriabeš drevo, spoveď činíš nechtami
v smiechu klincov -- ďalšia hrsť!
Refrén:
Vták pod modrou slivkou
preklína ľudí,
falošných záchrancov.
Žiaľ bytosťou vlní,
kým túžba budí,
napĺňa pútnikov.
Strofa 2:
Mráz
vyletel z úst,
milión včiel
s nádychom šialenstiev.
Plač
uviazol s ním,
presiakol sny
v bezradnom nálete.
6. Tak riekol les...
7. Vreskot dneška
Tisícročie letí s dvojkou,
čestní trpia, sú na vine,
čašu slasti slope háďa
v zajatí čiar, ostrých kruhov.
Príliv dažďa vyčistí kov,
dobré duše hynú v drine,
večnú túžbu gniavi kláda,
nepočuť žalm nevoľníkov.
Dážď zmýva nám
tvár pádom sĺz.
Symboly, prekliate hrdlá výkrikov, tony klamstiev.
Dotyky, vražedných hesiel na mraky, samé svinstvá. Zlo!
Klietky plné usadlíkov,
oheň žehná divé svine,
slepé dieťa hladká vraha,
drámy biednych smrteľníkov.
Holokaust sa nevyrovná,
všetko tuhne v mraze, špine,
treskom krídel tlieska zrada,
zlato leskom krivdu rovná.
Vlčie vytie zlosynov
-- kto viacej má, ten menej dá.
Škripot zubov vrahyne
-- kto menej dá, ten viacej má.
Voda hatí útok kane,
chvenie rýb a chcenie zeme,
rozpálená rieka chladne,
tisíc stupňov do červena.
Otázka sa núti perám,
ktoré nikdy nepodpíšu,
pokoj, mier a harmóniu
perám, ktoré nemilujú.
8. Od priadok po zimný čas
Všetky mali frajára, kremä krásnej dievky,
meno mala Ibronka, snopek do kabanky.
Ibronka: „Veď keby už len prišiel voliaky, čo by priam čert bol!"
Rozprávač: A páč ti ho len! Ešte toho večera prišiel šuhaj driečny na priadky a zasadol si vedľa Ibronky. Prichodil potom každý večer. Preslinky rozdával i sviece na svetlo prinášal.
Skade šuhaj, skade si,
polnoc klope na riasy.
Starena jej radila,
klbko nite pripäla.
Rozprávač: Ibronka tak hneď druhý večer urobila. Pripäla mu koniec niti o šaty i klbko ju na cmiter ku samým dverám kostnice priviedlo. A čo cez kľúčovú dierku nevidí -- premilý záletník kde čo ešte našiel trochu umrelčiny na kostiach, tú driapal dolu a robil z toho sušienky a z kostí vytáčal sviece. Preľakla sa náramne a ušla domov. Na priadkach sa nikdy viac neukázala.
Čože si ty videla?
Keď si za mnou na cmiter bežala.
Čože by som videla?
Keď som ja nič nevidela!
Keď nepovieš, umrie brat.
Keď umrie, ležať bude.
Čože si ty videla?
Keď si za mnou na cmiter bežala.
Povedz, ináč umrie brat.
Rozprávač: Ešte v tú noc umrel aj jej brat a pochovali ho. Po pohrebe na polnoc postavil sa frajer do oblôčika i zasa tuho vyzvedal. Čože si ty videla, keď si za mnou na cmiter bežala. No dievča neprezradilo, a tak pochovali Ibronke sestru, otca i mať. Potom deva susedov zvolala a poručila im: Keď ja umriem, neprenášajte moju truhlu cez dvere. Ani tri razy s ňou nebite o prah. Jamu popod prah vykopte a tadiaľ truhlu vonku z domu dajte. Zapriahnite do koča koníčka a kde ten koník zastane, tam ma pochovajte!
Rozprávač: Ešte v tú noc do rána dokonala aj krásna Ibronka. Vložili ju do truhly a popod domový prah prevliekli. Položili do koča a pustili s ňou koníčka. Na krížnych cestách zastal, akoby ho prikoval. Tam zahrabali krásnu Ibronku. Bol zimný čas...
9. Na križnych cestách
Keď prišla jar,
zakvitli polia,
vyrástla Ibronka
v prekrásny kvet.
Išiel tadiaľ drahý koč,
mladý pán rozkázal:
„Tu ľaliu chcem!“
„Tuná kvetu nikde niet!“
Bránil sa pohonič.
„Tu ľaliu chcem!“
„Čo, vari sa ti marí a či si vlčiu tmu dostal?“ hovorí pán. „Veď odtiaľto ju vidím. Pohonič, ty mi ju ukáž! A zrezka sa majte!“ No darmo, kto k hromu sa priblížil, nič nevidel. Kremä pána.
Skočil pán
z koča sám,
dokráčal
k ľalii
i za klobúk dal.
Prišiel dom,
odložil,
večeral,
nenechal,
ľahol spať spokojný.
Tu všetci jedli,
tu všetci pili,
mne nič nezvýšili,
mne nič nedali.
Vo svetlici bordel,
nik nič nevedel,
druhú noc mládenec
bol celú hore.
O polnoci ľalia
do panny sa striasla
kus koláča našla.
Keď zajedla si pahltne,
pobozkala pána
tri razy na líca.
Okolo polnoci sa ľalia striasla za klobúkom i na krásnu pannu sa premenila. Začala po skrini, aj po stole hľadať a takto hovorí:
Jedli aj pili, i mne dač zvýšili.
Jedli aj pili, ver aj mne zvýšili.
Rozprávač: Najedla sa, napila i šla k pánovej posteli. Ako sa nahla, pán ju chytil. Premieňala sa na žabu, jaštericu, hada, aj na všakové tvory: „Nepustím ťa, duša drahá, kým zasa takou pannou nebudeš a nepôjdeš za mňa!“ I krásna Ibronka všetko sľúbila kremä pod tou výnimkou, že nikdy do kostola nepôjde. Aj zosobášiť sa dali len doma.
No keď dcérku mu porodila, privolila na mužovo naliehanie a po rokoch do kostola vstúpila. No nemohla sa modliť, tak ju strach zvieral. Zrazu zbadala, ako dávnejší frajer spoza oltára na ňu kuká. „Už po sedemdesiatich siedmich krajinách vo všetkých kostoloch hľadal som ťa. Konečne viem, kde si. Vidíme sa večer!
Čo si videla,
keď si za mnou
na cmiter bežala.
Keď nepovieš,
do rána
umrie ti dieťa.
Rozprávač: Preľakla sa, dobre, že srdce jej nepuklo i vyrozprávala mu všetko, čo v kostnici videla. Ako dorozprávala, priam dušu vypustila. Frajer zmizol a odvtedy nebolo o ňom nič chyrovať.
Mŕtva Ibronka
je pochovaná,
kto tadiaľ križuje
vzdychne za ňou.
Rozprávač: Ale doma teší malá dievčinka utrápeného otca, že keď dorastie, nezahanbí svoju mamičku. Aj z nej bude taká hodná krásna Ibronka.
10. Vlnožitie
Črepom v oku hladím tieň kúzelníka,
pije choro čerstvú žlč protivníka.
Besné vytia vlčidiel, vlnobytia,
dujú vetry vetridiel, živí mlčia.
Chcel okúsiť nebytie,
čo by za to dal,
utekajúc čierňavou,
britvou smútok žal.
Zrážal mraky pohľadom,
za splnu kosu rosil,
cez deň spával pod ľadom,
čerta s krížom nosil.
Prosím, pane – zúrim, ináč zahorím!
Žalmy panien – dotleli dávno v spomienkach.
Spas ma, pane – radšej diablovi sa pokloním.
Kde si, anjel? – So smiechom prvý odišiel.
Pavúk v sieti trávi šťavy nájomníka,
Obraz mocných stratil lesk nevďačníka.
Slizké pnutia rodidiel, vlnožitia,
slepí čujú trošku viac, vlny cítia.
Lyrics in plain text format
