Elffor / Aeon Winds
         Pact of Blood

1.	Elffor - Summoning the Depths

The story that no one told
a legend, the storms of chaos
where distorted beasts and evil specters
danced under a black sky that seemed frozen
the ancestors called it hell.

The old tower of a ruinous castle
served as shelter for old men and wounded warriors
who held their maces and shields
in panic after an announced annihilation
while hundreds of dragons
were burning the woods with their breath.

Without time to think neither hope
they begged and prayed on their knees with the king
hoping to hear the drums in the dawn light.

None of that came the battle was lost
a blind wizard predicted it when dragons start to roar
and the beasts to dance everything will turn to ash
and the infernal powers will win in the kingdom of doom.


2.	Elffor - Left in the Cold

Through the blood-drenched mountains
spreading fog of wars under the stars
hordes of wraiths are marching
to the sound of the drum
a glorious death to come.

Black clouds are fading the sky
ghostly paths unknown to men
are crossed again.

In the battle of the ages
crows are cawing along
the night is long.

Infinity's embrace
turn to dust all there is
deepest abyss.

The old kings have fallen
into oblivion all are gone.


3.	Aeon Winds - Dreaming Mounds

Počul som o tých, ktorí nasledovali cesty bohov
Tam, kde slnko sníva na ramenách hôr
Videl som nebesá padať na hrany ostrých skál
Mohutné tiene oceľových hrotov šípov

Preleteli múry ako hlbokú priepasť
Ku hviezdam, kde blčí čierny plameň
Vo vysokých vežiach kamenných akropol
Šepkajú tiene v mŕtvych jazykoch

V komorách mohýl driemu duše
Čakajú veky vo svojich komnatách
Až sa mesiac ocitne v splne
Opustia chladný kameň zvetraných hrobov

V kruhu zabudnutých, kamenných obrov
Zahorel oheň v žiari mesiaca
A valy trávou dávno prekryté
Rútia sa útesom do morských vĺn


4.	Aeon Winds - Nox et Solitudo

Chladným lesom duje vietor
V čiernych mračnách z diaľavy
Po stopách sa v blate plížia
V bledých lúčoch mesačných
Kroky čiesi z tohto sveta neznáme
Prebudili z tieňa hrobov trýznivé volanie.

V doline sa mlha plazí,
plazí šedým závojom,
prestiera sa jako smútok duše pokojom.

Spoza mlhy ktos’ ma zovie,
zovie dávnom po mene – –
To snáď zvuky opozdené v ducha ozvene...?

Zo smútiacich starých smrekov
šumí po mne bôľny hlas,
Zúfajúce kviľby duše,
budíte sa zas...?

Nie! To zdola na mňa volá,
volá čísi úpny ston,
bych ho hrabal z čiernej zeme,
hrabal, hrabal von…

Cesta krátka končí smrťou predčasnou
Čo je mŕtve žije stále hlboko pod zemou